Andrea Hellová, 2019

Prekrásny dňom,
tmavý pod dnom,
sladké je vidieť med,
no čo ak je ostrý sťa pálivý jed?

Ten ostrý odraz ,vraj našich sŕdc,
ako by mohol tmou žiariť?
Duše nevinné vo vode stvárniť?
Keby bol iba zlý.
nech zasvieti v daždivé dni,
daždivé dni čo vyčaria dúhu,
možno len z úsmevu pruhu,
a preč zo všetkým zlom,
čo vraj sa skrýva pod kožou,
no dobro a zlo je iba hrou,
niekedy stáva sa nocou deň
a niekedy noc dňom keď snívaš sen.

Dobro a zlo bojujúc v rozprávkach,
čary čo točia svet,
len dobra, len zla nikde niet.

Chcem napiť sa úsmevu pruhu,
vytvoriť si územie dokonalého kruhu,
keď dokonalosťou sa nedokonalosť stala,
ako drobný vtáčik, tak ráno zapípala.

Bledunké farby,
farebné sklíčka,
staručká lopta,
vody perlička,
nedokonalosť čo krásu skrýva,
či vie byť žiarivá ,či vie byť sivá,
aj keď vie byť krásna, o kráse sníva,
len pesničky ľudu na zlú ju krivia.
No i tak nedokonalosť sa dokonalou stala.
Otvor jej dvere, keď ti zaklopala.

Ako musíme bdieť a musíme spať,
tak preto máme dobré, aj zlé mať.

Zavretá v spomienkach minulého sveta,
keď sa mi stratí čas, končí ďalšia veta,
veta čo poslednou sa stala,
bola by krásna, no vyšla z mála.

Listovať v spomienkach,
ako lietať v oblakoch,
svet jeden vznikol i tak z dvoch.

Spomienky fotka, čo úsmev nám dáva,
ísť chceme vtedy naspäť do praznáma.

Keď svoj úsmev tešíme
a v zlate žiarime,
svoj prasvet hľadáme,
aj prítomnosť predáme,
veď si len vravíš: „Aké krásne to bolo.“
Keby som smela tak zastavím čas,
ale tak stal by sa spomienkou každý z nás.

Sypú sa hodiny a čas mi kradnú,
viem, raz mi zaplnia aj stranu zadnú,
no čítam si seriál môjho sveta,
tam ja ako spomienka, no so sebou spätá.

Pocity ,myšlienky, len v albume sa skryli,
však ostala láska,
čistá, nezištná, krásna.
Mohli by s ňou snáď lampy svietiť
a mali by sa ňou všetci ľudia svätiť.
Veď by ju očiam odfúkol vietor,
odfúkol s časom a tak hodiny splietol:

Ach, už z vody je para,
no z nej rosa inde sedí,
aj keď za ňou nás smädí,
prítomnosť novú nám dala.

Hľa, z ľadu voda a z vody para,
posledná veta, čo sa spomienkou stala.

Andrea Hellová, 2.7. 2022
Báseň k obrazu Džbány

Obvláčenie tvárnej hliny,
my sme džbánmi, my sme nimi...

Hľadiac z hĺbky tmy do dňa,
lesk svetiel na dosah dna,
svit slnečný či už s nami,
formuje z nás večné džbány.

Zhlukom na hrnčiarskom kruhu,
rukám dodávajúc vzpruhu,
nežnosť v dosah vláčnej pary,
nekonečno forma v tvary.

Tak ponára do nás hĺbku
v listoch jediného vrúbku.
Učí ako stať sa svetom
chrániac dušu pred úletom.
Čo ona sťa verný psík,
splynutie i pevný pník...
duša verný, verný psík
v nádobách sa skrýva, v nich.

Na každom dne živel iný,
krotký a či náruživý.
Keď je málo tvárnej hliny
spútaný či bojazlivý.

Nenosíme vodu v džbánoch!
Ani čerešničky v pároch!
Ale rieku v plameň duše
a jej lásky...a jej krúše.
Úprimná je ako zviera.
Nech náš život podopiera.

Obvláčenie tvárnej hliny.
My sme v džbánoch, my sme nimi...

Hľadiac z hĺbky dna do dňa,
lesk očí na dosah sna.
Svit pohľadov vždy len s nami
formuje z nás večne džbány.