Vážení a ctení hostia, dámy a páni, dovoľte mi, aby som vás privítal na dôležitej udalosti. Prvej autorskej výstave mladej umelkyne, ktorá nemá len na svoj vek - 18 rokov veľký talent ale najmä zápal a túžbu uchopiť tieto poklady pevne do rúk a nenechať si ich ľahkovážne pretiecť pomedzi prsty.

  Volá sa ANDREA HELLOVÁ a svoj prvý schodík na ceste k uznaniu nazvala HĽADANIE SVETLA. Názov výstavy má istotne paralelu s jej menom ale omnoho viac má s jej životnými názormi, miernou, priateľskou povahou, empatiou k druhým a nevyčerpateľnou energiou, ktorou svetlo bezpochyby je. Všetky tieto nehmatateľné pojmy sa pokúša vložiť pomocou farby do svojich obrazov.

    Ako výtvarník viem z vlastnej skúsenosti, aké to je, keď umelec tvorí. Keď sa dokáže vžiť do procesu vytvárania niečoho nového, čo tu, v celom vesmíre od samotného big-bemu ešte nikdy nebolo. Keď splýva so svojím dielom, stáva sa jeho neoddeliteľnou súčasťou. Prenáša svoje svoje názory, postoje, nálady, emócie, city, svoje skryté vnútro von, na pozemské svetlo. Ešte aj v noci, v spánku rozmýšľa nad svojím dielom a tvorí ho celú noc. Tak sa ráno zobudí unavenejší, ako keď si ľahol. Bavil som sa s viacerými kolegami, vrátane Aďky, či aj oni majú podobné tvorčie zážitky. A dopočul som sa minipríbehy, podobné tým, čo som prežil sám. Z magneťáku si napríklad púšťate obľúbenú hudbu, ako zvukovú kulisu a tešíte sa, že za chvíľu pôjde vaša obľúbená skladba. Za pól hodinu zistíte, že už dávno bola a že ste ju v rámci zahĺbenia do tvorby úplne prepočuli. Inokedy zazvoní mobil a vy dostanete takmer zrádnika, takmer vyletíte z kože, štetec i paleta vám vypadnú z rúk. Akoby vás niekto nečakane, celkom nepripraveného vystrašil. Dlho sa ešte spamätávate z toho šoku a nie ste ani schopný odpovedať na hovor. Áno, tvorba je veľmi intímny proces a rád by som akýmsi pomyselným kukátkom sledoval pri práci takého Leonarda, Velasqueza, či van Gogha. Ako sa ten nával emócii prejavuje na ich mimike.

    Ako pedagóg na SŠUP v Žiline, apropo dovoľte mi aby som tu privítal aj jej zriaďovateľa pána Mariána Tabačka, riaditeľa Václava Dostálka i viacerých kolegov. Teda ako pedagóg umeleckej školy som tisíckrát študentom radil, aby sa sústredili na prácu, nebavili sa vzájomnými rozhovormi, nerozptylovali ťukaním do mobilu a aby aspoň občas odlepili od kresby nos a pozreli sa na to, čo robia z väčšej vzdialenosti. Z odstupu. Že len tak získajú nadhľad nad tým, čo robia. Márne! Tých, ktorí sa z tej väčšiny vymykali, by sa dali spočítať na prstoch rúk. Medzi tie výnimky, k jednému z tých prstov patrila aj Aďka Hellová. Bolo mi až hlúpe ju počas práce vyrušovať. Už to, že si miesto A-dvojkovej podložky priviezla z domu obrovskú sololitovú dosku, pretože zvesené dvere, ktoré chcela použiť ako podložku boli ťažké a neudržal ich stojan. Párkrát takmer prizabili spolužiakov. Aďka si zaumienila, že bude maľovať a kresliť postavy v skutočnej veľkosti, nie také zmenšeniny, ako robia ostatní. Iniciatíve sa prekážky nekladú. Keď si napla papier a pustila sa do práce sledoval som ju nenápadne spoza katedry. Na ten balet nôh, ten zvláštny tanec, odstupovanie a hneď zas približovanie k stojanu. Natáčanie hlavy na tú i onú stranu, prižmurovanie očí, zamračenú a vzápätí úsmevom rozžiarenú tvár. Všetko to mimické divadlo bolo podvedomé. A čas tak rýchlo letel a ju hnevalo, že sa musí pri tvorbe obmedzovať na púhe dve-tri hodiny, že si sama nemôže zvoliť čas, kedy svoje dielo bude pokladať za hotové. Evidentne bolo cítiť, ako ju to baví, akú ma z tvorby radosť, ako tým žije. Občas niečo nezrozumiteľné a krátke poznamenala, len tak pre seba, alebo, keď sa je zadarilo, zanôtila kúsok pesničky. Farbu mala na tvári, vo vlasoch, na rukách i plášti. Nevadilo jej to. V zápale tvorby nie je čas sústrediť pozornosť na čistú, zbrusunovú blúzičku od Armaniho. Vážil som si, že si vždy dala poradiť a druhýkrát to už urobila bezchybne.

    Pred dvoma rokmi som dostal skupinu druháčiek. V prvom ročníku ich viedla Aďka Lachová. Pomaly sme sa púšťali do kresby portrétov, znalostí anatómie a tak. Keď som korigoval kresby Aďka vždy nahlas pekne poďakovala za rady. To nebýva až tak bežné a tak som si ju všimol prvýkrát. Ako slušne vychované dievča. A potom sa začala korona. Študenti zostali doma na dištančnom vzdelávaní a posielali práce na mail a telefonicky, individuálne sme si ich potom korigovali. Nebolo to bohviečo, no krízový program. Odhaľoval komu na sebe ako záleží. Či z vrodeného talentu bude burina pre lenivosť, alebo úrodné pole obrábané usilovnosťou. Ak niekomu covid v tomto ohľade pomohol, bola to určite Andrea Hellová. Asi mala doma kľud, pracovnú pohodu, podporu rodiny a mohla sa tak viac sústrediť na prácu, vymýšľať nové nápady, experimentovať, udivovať počtom prác, bez jedinej výhovorky, že akosi nestíhala. Týždeň po týždni posielala stále zaujímavejšie a náročnejšie práce, často obohatené humorom, alebo naopak hĺbkou výrazu. Krátke ťahy štetca kombinované so širokým spektrom farebnej palety mi pripomínali tvorbu Oskara Kokoschku. Nánosy farby boli smelé, expresívne, farebne nebojácne, nevyhýbala sa žiadnemu motívu. Kresbu si z časti cizelovala na voľných kópiách veľkých majstrov, ktorých čaru postupne prepadala a súčasne si študovala aj ich životnú púť. Či už to boli Michelangelo, Caravaggio, Tintoretto, Rembrandt, Serov, Matejko alebo mnohí ďalší, v jej podaní sa stali Andreou Hellovou. Akoby sa na akúkoľvek predlohu pozerala nejakou inou optikou a pretransformovávala realitu do vlastných predstáv. „Kde to tam vidíš?“, spýtal som sa často zvedavo. Ona sa len usmiala a odvetila protiotázkou „A vy to tam vari nevidíte?“ Bolo cítiť, ako umelecky zreje, že nad svojou prácou uvažuje, že hľadá svoj výtvarný názor, že vďaka intenzívnemu štúdiu dejín umenia získava nadhľad a skúsenosti. Len tak nachádza cestu k uspokojivému vyjadreniu svojich predstáv. V auguste minulého roku ma prekvapila opäť. Na dva spojené plátna, celkových rozmerov 200x160cm vytvorila ľahko nahodenou akvarelovo - acrylovou technikou svoj prvý monumentálny obraz s názvom Harmónia. Zdá sa, že uvoľnený rukopis, plný škvŕn, ťahov, stekancov i spontánnych nánosov farieb vyvrel z hĺbky jej vnútra. Postavy detí i dospelých akoby žili svoj život v obraze, zmrazený ani nie tak v čase, ako skôr v toku vlastných emócii. A ešte jedna vec ma zaujala, prepojenosť človeka s prírodou, so zvieracou ríšou, bez okatých náznakov ekologickej symboliky. Zvieratá napokon rada kreslila už od detstva a zdokonaľovala sa v tom aj na hodinách v Ľudovej škole umenia. Svoj obraz zavesila spoločne s ďalšou svojou tvorbou v októbri minulého roku na kolektívnej výstave Moje umenie v Makovického dome. A hneď zaujala a našla si množstvo obdivovateľov i nových priateľov z branže. Zhruba od jesene, teda ani nie za rok namaľovala Aďka ďalších 20 veľkoplošných kompozícii. Tentokrát na sololit, ktorý viac vyhovoval jej umeleckým zámerom. Definitívne sa rozlúčila s Kokoschkovským štýlom, uvedomiac si, že musí byť sama sebou a že prišiel čas objaviť originálny spôsob, autentický prejav. Začala sa oveľa intenzívnejšie venovať štúdiu svetla, hre s farbou, tajomstvám kompozície, znalostiam anatómie, 3D efektu aplikovanom na dvojrozmernú plochu. Často robí bez použitia prípravných skíc, hľadá a kreslí rovno na podklad. Väčšinu z tých diel, ktoré vznikli v jej izbe, ktorá sa postupne zmenila na terpentínom, ľanovým olejom a sikatívmi  prevoňaný ateliér, môžeme prvýkrát vidieť práve tu. A že tu nevidíme všetky, je len zásluhou užšieho výberu z priestorových dôvodov. Zvyšok diel si máte ale možnosť vychutnať na novovytvorenej webovej stránke, ktorú Andrea vytvorila v rámci zodpovednej prípravy tejto výstavy.

    Hľadať tematickú jednotu, vzájomnú previazanosť tém, bolo v podstate jednoduché. Cesta, ktorú nastolila v prvom svojom voľnom obraze sa vinie ako stuha v každom nasledujúcom. To sa snaží podčiarknuť aj voľbou rovnakého tipu rámov, ktoré si farebne dotvorila ku každému konkrétnemu obrazu. Popritom sa Aďka v žiadnom prípade ale neopakuje a nenudí oko diváka. Naopak jej kompozície plné ľudských tiel a zvierat sú zakaždým prekvapivé, čoraz viac dynamické a odvážne. Anatómia pritom nespočíva na akademickej dokonalosti, autorka skôr hľadá podstatu, vnútornú silu, výraz, aj na úkor modelov. To aby nebola príliš popisná a zotročená predlohou. Nemá na to ani čas. Pri tvorbe sa totiž mení na riavu, tajfún. Ten tvorčí náboj vyžaruje z každého obrazu. Rovnako ako harmónia, pozitívna energia, magickosť, snovosť a veľmi výrazný a neskrývaný ženský element. Zdá sa, že nemé tváre ľudí i živočíchov sa nám snažia niečo povedať, naznačiť, ako v Shakespearovskej hre prepracovanej do pantomímy. Aďka nás vyzýva, aby sme im porozumeli. Hoci s prírodou vedie človek odpradávna neutíchajúci boj, na jej obrazoch sú rivali v súhre. V Rajskej záhrade, kde človek a živočích majú rovnocennú, vyváženú úlohu. Akosi nás jej dielo príjemne rozrušuje. Ako po modlitbe, či spovedi, keď chceme byť lepší a dokonalejší ako doteraz. Takmer až túžime stať sa súčasťou Aďkyných obrazov, vliezť dnu a byť zafixovaný v jej svete, v jej predstavách o krajšom, čistejšom živote. Kde malé deti získavajú múdrosť dospelých a dospelí prežívajú čistotu detských snov. Chceme loziť po stromoch k vtačím hniezdam a dýchať spolu s rybami hlboko pod vodnou hladinou. Ja vnímam Aďkyne diela ako maľovanú rozprávku alebo ešte skôr ako viacvrstvovú baladu, zvláštny druh poézie. A ona sa skutočne venuje aj poézii. Dokonca plánovala napísať báseň ku každému z vystavených obrazov. No čas je niekedy neúprosný. Nebolo ho pri všetkých Aďkyných aktivitách skrátka dosť. Je však dobré dávať si vyššie ciele, klásť na seba aj nesplniteľné nároky. Len tak sa pohneme v pred. A Aďka čas využíva skutočne bezozvyšku. Netreba ani spomínať, že je výborná žiačka. Nie každý ale vie, že okrem maľby sa začala zaoberať aj sochárskou tvorbou, grafickými technikami za asistencie kolegu Andrea Mazúra, ilustráciou, komiksom, štúdiom literatúry a dejín umenia, ktorej prepadla na hodinách Hely Kučerovej a Dariny Arce. Vie že talent a čas sú darom. A ona s tým darom hospodári zodpovedne, s najväčšou úctou. Možno by tá harmónia, city a emócie v jej diele mohli pôsobiť až nasládlo, keby svoj prejav neokorenila expresívne dravým podaním, pevnou líniou a akousi sondou do vývinu, útrob diela - úmyselnej nedokončenosti, kde sa suverénna kresba uhľom pri hľadaní výsledných línii kompozície strieda s ľahkými i pastóznymi nánosmi farieb. Nielen téma samotná, ale aj tento efekt nedokončenosti, nás núti k premýšľaniu. K meditácii nad pominuteľnosťou, nedokonalosťou, ľahkovážnosťou, ale i nad pevnými hodnotami, ktoré je dnes tak módne obracať naruby. To však nie je Andrein prípad. Váži si múdrosť, talent i odkaz našich predkov a umeniu by chcela opäť vrátiť blednúcu vážnosť a úctu. Jej potenciál, to, čo Aďka dokázala vytvoriť za jediný rok, dáva jej túžbe reálnu šancu v tejto snahe uspieť. Aj to je dôvod, prečo získala prvú cenu v krajskej súťaži neprofesionálnych výtvarníkov TVORBA 2022, ocenenie za ilustrácie rozprávkovej knižky a už druhýkrát cenu SŠUP Hemisféry, pre najlepšiu maliarku školy. Aj preto zaujala Petru Rovderovú z Kraj. Kultúr. Strediska, ktorá o nej vytvorila krátky medailón. Aj preto oslovila Petronelu Vlhovú a Michala Daskalakisa z Považského múzea, že jej dali príležitosť vystavovať v starobylých priestoroch hradu Strečno, ako najmladšej z dlhého radu prevažne profesionálnych výtvarníkov. Aj preto je pre ňu dôležitý nový školský rok, s prijímacími skúškami a maturitou. Aj preto je Vaša účasť pre ňu povzbudením, vzpruhou, dôležitou spätnou väzbou, tak potrebnou, ako palivo pre každú zmysluplnú činnosť. Je to jej prvá samostatná výstava. Samotný začiatok. Začiatok dlhej, náročnej a zodpovednej cesty, ktorá Andrejku ešte len čaká. Spolu s vami verím, že tá cesta bude úspešná, stále prekvapivá a že nielen Aďke Hellovej prinesie veľa dobrého, pozitívneho, ale že cez Andrejkin talent sa veľa z toho donesie aj k nám. Tak nech nás to jej svetlo ožiari aj dnes a počas celej výstavy aj jej návštevníkov. Ďakujem vám za tak dlhú pozornosť a Aďkynmu bratovi Jarkovi a švagrinke Janke za krásu a súhru ich tónov. 

Akad mal. Stano Lajda